Krajina vĺn

Keď Leonardo da Vinci pozoroval vlny na hladine vody všimol si, že keď prejde vlna cez lístok plávajúci na hladine, lístok sa zakolíše. Nepremiestni sa. Vlna ho nadvihne a potom sa lístok vráti do pôvodnej polohy. Uvedomil si, že pri šírení vln sa ani voda nepremiestňuje, ale jej jednotlivé časti „kmitajú“ tak ako lístok na jej povrchu.

Vtedy sa už vedelo, že zvuk súvisí s kmitmi. A tak predstava, že zvuk sa šíri rovnako ako vlny na vode, bola Leonardovi samozrejmá. Uvedomil si, že sa vlny správajú podobne i v iných situáciách, napríklad pri ich odraze. A že ten odraz je príčinou ozveny. Napadlo ho, že i svetlo môže byť „vlna“. Svoju predstavu si zapísal nasledovne:

Leonardo da Vinci týmito úvahami o stáročia predbehol svojích veľkých nasledovníkov akými boli Newton, Huygens alebo Fresnel. Treba však povedať, že da Vinciho predstava bola intuitívna, zatiaľ čo Newtonove alebo Fresnelove predstavy boli podopreté experimentmi a kvantitatívnou teóriou. Leonardova intuícia však i dnes vyvoláva úctu.

Da Vinciho predstavu o jednotnosti podstaty mechanických a elektromagnetických (svetelných) vĺn sme prijali ako základný motív tejto výstavy.